Antonio Meucci sa narodil 13. apríla 1808 vo Florencii. Bol najstarším z deviatich detí. Sotva 13 ročného ho prijali na Akadémiu umení vo Florencii, kde študoval chémiu a mechaniku. Po dvoch rokoch musel bohužiaľ výuku opustiť a zamestnať sa kvôli finančným problémom. Najprv pomáhal ako vrátnik, neskôr, vďaka znalosti chémie, bol zapojený aj do organizácie slávností spojených s narodeninami toskánskej princeznej – Márie Anny. Pri nehode s pyrotechnickými materiálmi sa vtedy dostal prvýkrát do väzenia. Neskôr bol ešte väznený ešte niekoľkokrát, napríklad za svoju činnosť u karbonárov, napojených na francúzskych slobodomurárov alebo talianskych iluminátov. Po poslednom rozsudku si Meucci hľadal prácu v divadlách, napríklad v Teatro Della Pergola, ktoré bolo zázemím a miestom stretnutí revolucionárov patriacich do spolku. Práve tam sa taliansky vynálezca zoznámil so svojou budúcou ženou a práve tam mal príležitosť rozvíjať svoj talent pri príprave scénografie, vizuálnych efektov a používaním špeciálnych efektov v predstaveniach. Práve tam zrealizoval prvý projekt umožňujúci vzdialenú komunikáciu. Meucci skonštruoval systém postavený na tubách naplnených vzduchom, vďaka ktorému mohla obsluha scény navzájom komunikovať rýchlo a pre hľadisko nepovšimnuto.

V polovici 30. rokov 19. storočia dostal Meucci ponuku podpísať 5-ročný kontrakt na obsluhu divadla na Kube. Vzhľadom na rastúce politické napätie a svoje skúsenosti s orgánmi spravodlivosti taliansky vynálezca so ženou na ponuku pristali. Nakoniec Meucci strávil na Kube nie 5, ale 15 rokov, a počas tohto obdobia stihol nadobudnúť veľký majetok aj slávu. Vymyslel systémy ovládania pre oponu a ventiláciu v divadle, zúčastnil sa na projekte úpravy vody dodávanej do hlavného mesta Kuby, venoval sa galvanotechnike, dokonca pracoval na chemických technikách konzervovania mŕtvol. K najväčším úspechom ho však priblížila náhoda. Meucciho požiadali, aby vykonal preskúmal možnosti elektriny pri liečbe reumatizmu, čo úzko súviselo s vtedy populárnymi prácami Franza Mesmera. Počas pokusov vynálezca, prikladajúc k uchu jeden z prvkov inštalácie, počul krik pacienta, ktorý sa nachádzal v inej miestnosti. Ohromený objavom začal Meucci výskum, pričom izoloval prvky inštalácie a zmenšoval napätie, no tie práce mali trvať ešte veľa rokov.

Keď mu skončila posledná zmluva s divadlom, Meucci sa rozhodol spolu s manželkou, ktorej škodilo tropické podnebie ostrova, vycestovať do Spojených štátov. Návrat do vlasti nebol možný kvôli minulosti vynálezcu a bojom, ktoré prebiehali na Apeninskom polostrove v súvislosti s pokusmi o zjednotenie Talianska. Rodina sa presťahovala na Staten Island a Meucci založil fabriku na sviečky, ktorá sa časom zmenila na pivovar. Bohužiaľ, žiadny z obchodov nebol úspešný a to bolo dôvodom neskoršieho bankrotu. Vynálezca prišiel o dom, v ktorom však mohol naďalej žiť. Zhoršujúca sa choroba manželky ju prikula na lôžko, čo zintenzívnilo prácu vynálezcu na telefóne. V priebehu 20 rokov vypracoval skoro 30 rôznych riešení, kým definitívne neskonštruoval projekt, ktorý umožňoval bezpečnú a nerušenú komunikáciu medzi spálňou, v ktorej ležala jeho manželka a pracovňou v pivnici.

Meucci vďaka podpore iných talianskych imigrantov založil spoločnosť Telettrofono a svoj vynález prihlásil patentovou výhradou. Bohužiaľ mu už chýbali prostriedky na rozširovanie svojho vynálezu. Mal tiež ťažkosti s širším testovaním, na ktoré chcel využiť existujúcu telegrafickú linku. V priebehu 5 rokov patent neobnovil, pretože nemal peniaze, presnejšie 10 dolárov, na ďalšiu ochranu patentu. Na trhu sa však objavil American Bell Telephone Company. Meucci naštartoval mnohoročný proces, ktorý aj teraz, po skoro 140 rokoch, vzbudzuje veľa emócií, rovnako medzi technikmi, historikmi aj právnikmi. Proces, ktorý sa začal v roku 1885, do ktorého sa dokonca vložila štátna administratíva, sa skončil v roku 1897 bez riešenia. V roku 2002 prijala snemovňa reprezentantov USA na podnet mestského zastupiteľstva mesta New York uznesenie, ktorým uznala príspevok Meucciho pri vynájdení telefónu, no vyvolalo to zmiešané pocity, pretože sa ani týmto spor s Alexandrom Grahamom Bellom nevyriešil.

Detail Meucciho telefónu (zdroj : wikipedia)

Pri pohľade na tento historický spor sa človeku 21. storočia zdá byť úplne druhoradý. Nebol to predsa prvý a ani posledný vynález v oblasti telekomunikácie. Dnes sme zvyknutí na iné aparáty, konektory, zásuvky a káble – a dokonca už ani nie na káble, ale antény… No predsa len: tradičné telefónne linky fungujú na rovnakom princípe, ktorý bol vypracovaný pred viac ako sto rokmi. Aj preto sú moderné integrované obvody v rámci telekomunikácie prispôsobené na pomerne vysoké napätia. Signál vyvolania odoslaný centrálou a telefónnymi ústredňami je stále niekoľko desiatok voltov striedavého prúdu (v závislosti od regiónu ide o rôzne hodnoty a frekvencie) – Keďže je tento prúd stále prispôsobený pre tradičný, elektromagnetický zvonček.

Samotná telefónna sieť sa dostala do oblastí, ktoré si nebolo možné pred 200 rokmi ani predstaviť. GSM komunikácia a ďalšie generácie sú implementované pomocou polovodičových modulov v poplašných systémoch, vo vozidlách, v automatizačných systémoch, ba dokonca v amatérskych projektoch. V dobe 5G, satelitných dodávateľov internetových spojení a diaľkového ovládania sond na iných planétach sa tradičná telefónna sieť zdá byť prežitkom. Kto z nás používa smartfón hlavne na telefonovanie? No samotná idea vývoja spoločnosti a vzájomného približovania sa ľudí prostredníctvom telekomunikácie, ktorá viedla aj Antónia Meucciho je v súčasnosti ešte živšia ako kedykoľvek predtým.