Ray Tomlinson sa zaslúžil o vznik e-mailovej komunikácie. Jeho vynález akceleroval vývoj siete ARPANET - predchodcu Internetu. Bol to tiež on, kto do e-mailových adries pridal zavináč. Rozprávali sme si už o mnohých slávnych osobnostiach, či už vynikali v oblasti teórie, praktických záležitostí či schopnosťou predať to, čo vymysleli iní. História IT však pozná aj mená tých, ktorí nijako nevyčnieval, neboli ani geniálny, ani prvý a verejnosť o nich nič nevie, hoci plody ich práce využíva. Boli to vlastne obyčajní pešiaci - a napriek tomu sú pre nás dodnes dôležití. Ray Tomlinson je jedným z nich.

Raymond Samuel Tomlinson sa narodil do obyčajnej americkej rodiny v obyčajnom americkom malomeste menom Amsterdam. Bolo pôvodne založené holandskými imigrantmi, preto také meno. Bakalársky titul získal na Renselaer Polytechnic Institute, ktorý rozhodne nepatrí k najvýznamnejším technickým školám, avšak potom pokračoval v štúdiu na MIT, teda tej najslávnejšej technike sveta.

Čo tak si posielať správy?

Na MIT sa venoval digitalizácii reči a rečovéj syntéze pomocou vtedajších počítačov, čo v tej dobe bola značne priekopnícka práca. Po dokončení štúdia ale v tejto oblasti už nepokračoval. Nastúpil do firmy BBN, ktorá sa okrem iného venovala práci na vtedajšom ARPANETe, teda počítačovej sieti predchádzajúcej Internetu. Raymond Tomlinson

Programátor, tvorca prvého e-mailového systému v sieti ARPANET a človek, ktorý do e-mailovej adresy prvýkrát použil zavináč

Dátum narodenia: 23. apríl 1941
Dátum úmrtia: 5. marca 2016
Pôvod: USA

Tu sa podieľal na vývoji operačného systému TENEX, čo bol vo svojej dobe veľmi zaujímavý a pokročilý produkt (ponúkal napríklad aj podporu virtuálnej pamäte a multitaskingu) pre počítač PDP-10, ktorý sa aj na tom celkom malom trhu mainframov PDP uchytil. Stal sa natoľko populárnym, že práva pre jeho ďalší vývoj neskôr zakúpila aj spoločnosť DEC a predávala ho pod označením TOPS-20 so svojimi ďalšími počítačmi PDP.

Pri implementácii podpory ARPANETu v systéme TENEX sa Tomlinson podieľal najprv na vývoji Telnetu, teda aplikácie pre vzdialené prihlásenie a prácu na počítačoch pripojených v tejto sieti, a následne vyvinul aj protokol CPYNET, ktorý mal za úlohu prenos súborov medzi jednotlivými počítačmi. A práve pri práci na tomto experimentálnom protokole ho to napadlo. Nešlo pritom o nejaký prelomový nápad, alebo dokonca úlohu z vyšších miest. Nič také. Proste sa mu tá idea páčila. Čo keby sa ten protokol jednoducho upravil tak, aby bolo možné s jeho pomocou posielať textové správy?

Nie, nešlo v žiadnom prípade o nejakú originálnu myšlienku. V podstate od zrodu prvých operačných systémov sa zdieľaním procesorového času, umožňujúcich súčasnú prácu viacerých používateľov pripojených terminálom, sa objavili prakticky na všetkých takýchto systémoch jednoduché programy umožňujúce zanechávať odkazy druhým užívateľom.

Zrazu teda bolo možné posielať správy medzi jednotlivými užívateľmi, avšak stále len v rámci jedného jediného počítača. Jeden z prvých takýchto programov sa volal MAILBOX a bol stvorený na MIT, avšak ako sme si povedali, takýchto programov na rôznych platformách existovala veľa.

Pravek textovej komunikácie v sieti

Postupne aj tí starší a pokročilí ocenili pohodlie, keď nemuseli kvôli každému odkazu vstávať, pretože stačilo naťukať pár viet do terminálov a príslušný užívateľ všetko obratom dostal. Fakt, že je toto možné iba v rámci jediného mainframu, nikto nechápal ako obmedzujúce, a to ani v roku 1969, kedy sa zrodil ARPANET. Pri jeho budovaní sa nijako zvlášť neuvažovalo o možnosti posielania správ, tým sa jeho autori vlastne vôbec nezaoberali. Avšak, so stále velkolepějšími plánmi, sa stále väčšou nutnosťou diskutovať nad technickými aj rýdzo praktickými otázkami budúcej siete a jej fungovania, sa tá nutnosť nejakéj jednoduchéj sieťovej komunikácie vynárala viac a viac.

Na počítačoch PDP-10 sa štandardným programom pre výmenu odkazov stal program sndmsg. Nesmieme si ho ale predstavovať ako nejaký e-mailový klient dneška. Umožňoval napísať správu a poslať ju do schránky iného užívateľa, pričom túto schránku tvoril jediný súbor so špeciálnymi právami, ktoré umožňovali komukoľvek pripojiť k tomuto súboru ďalšiu správu. Prístup k nemu mal iba jeho vlastník. Už vytvorenie niečoho takého bolo vo vtedajších operačných systémoch malou alchýmiou.

Každý užívateľ si následne mohol svoje správy prečítať, a to pomocou ďalšieho programu readmail. Ten umožňoval správy čítať alebo mazať, ale nemohli ste ich v ňom napísať.

Ako sa zrodil univerzálny e-mail

Tomlinsonov protokol CPYNET posielal súbory v sieti, takže by sa dal k podobnému princípu využiť. Neumožňoval pripájať nejaké informácie k existujúcim súborom, ale iba posielanie celých súborov, no vyriešenie také triviality bolo pre Tomlinsona hračkou.

Rovnako primitívna potom bola úprava programu sndmsg, aby dokázal pomocou tohto protokolu posielať správy aj na iné počítače PDP-10 v sieti ARPANET. Každý vtedajší programátor bol tak trošku hacker, takže úpravy cudzích programov patrili k celkom bežným záležitostiam.

K svojim experimentom využil dva PDP-10 v laboratóriách firmy BBN. Hoci stáli vedľa seba a boli používané pre správu ARPANETu, neboli v skutočnosti vzájomne prepojené inak ako len s pomocou tejto siete. Tomlinson teda svoj kód ladil posielaním správ z jedného počítača na druhý. Boli to prvé e-maily.

Text prvého historického e-mailu nie je známy, pretože išlo o nejaký zhluk znakov, len aby sa vyskúšalo, či to funguje (Tomlinson sám spomínal možnú variantu qwertyuiop, čo pri pohľade na klávesnici znie celkom pravdepodobne).

Zavináč aj tak nikto nepoužíva ... alebo nie?

Tomlinosonovy patrí aj zásluha na vynáleze symbolu internetového veku. Nejaký čas totiž pri svojich experimentoch váhal, aký znak použiť pre jednoduché oddelenie mena užívateľa od mena počítača. Vedel, že musí zvoliť niečo, čo za žiadnych okolností nemôže byť súčasťou jeho mena.

Nakoniec sa rozhodol pre znak @, ktorý operačný systém Tenex nevyužíval a teda vcelku bezdôvodne zavadzal na klávesnici. Svoju voľbu vysvetľoval aj faktom, že tento znak sa v angličtine číta ako "at" a môže teda naznačovať, že dotyčný sa nachádza na nejaké adrese.

Voľba znaku @, ktorá nám dnes príde ako tá najväčšia samozrejmosť, však stála na začiatku rozštiepenia rodiacej sa sieťovej komunity. Sprvu sa medzi nadšencami siahodlho diskutovalo, na ktorej strane znaku by malo byť meno používateľa a kde zvyšok adresy, ale horší bol druhý problém.

Jedna časť komunity síce používala na počítačoch radu PDP operačný systém Tenex, ale iní nemenej významní mali nainštalovaný Multics, predchodca Unixu. Tomlinson netušil, že tu má @ veľmi dôležitú funkciu "line-erase", teda čosi ako ESCAPE u neskorších systémov.

Keby len to. Značná časť užívateľov Multics používala na pripojenie k mainframům terminál IBM 2741, ktorého klávesnica tento znenazdania tak potrebný znak vôbec neobsahovala. Je preto zaujímavou otázkou, ako sa takto postihnutí jedinci mohli pustiť do e-mailovania, avšak história pozná veľa príkladov, kedy sa ľudstvo vyrovnalo s ďaleko väčšími výzvami.

Z popísaného dôvodu to dnes tak slávna ikona mala v istú dobu dosť nahnuté a už už to vyzeralo, že dôjde k zmene. Ťažko povedať, aký znak by ju nahradil, pretože nič také sa nestalo. Zavináč je tu dodnes s nami a Tomlinsonovi už nikto neuprie fakt, že to bol on, kto to celé spískal.

Predchodca Internete začal mať zmysel

Dokonca sa dá povedať, že vďaka jeho invencii sa podarilo zachrániť ARPANET. Problém tejto siete bol, že sa síce podarilo prepojiť počítača a vykonať na nej veľa experimentov, ale po úvodnom nadšení si niektorí začali klásť kacírsku otázku, k čomu je to celé použiteľné.

Áno, bolo veľmi pekné, že ste na sieti mohli zdieľať súbory, ale v situácii, kedy máte prepojené počítače úplne odlišných platforiem, s úplne nekompatibilnými aplikáciami, formátom súborov, spôsobom práce na vtedajších operačných systémoch ... v tejto situácii tá otázka naozaj bola na mieste.

Dokonca to viedlo k tomu, že v istých "obdobiach ticha" si počítače po ARPANETe posielali nezmyselná dáta, len aby tá sieť bola nejako využitá a nevyzeralo to blbo. Surfovanie po webe ešte veľmi dlho nebolo na programe dňa, ale práve e-mail bol prvým dôležitým krokom k rozšíreniu a jeho ďalšiemu rozvoju. Spôsob úplne jednoduchej a efektívnej komunikácie presvedčil aj najväčších skeptikov o užitočnosti tejto siete a už v roku 1973 zaistil e-mail cez tri štvrtiny kapacity všetkých dát prúdiacich po tejto sieti.

Bol neplánovaným využitím siete, pretože niečo také nikto nepredpokladal. Ale keď už sa tak stalo, všetci si ho obľúbili. V roku 1975 sa konečne podarilo integrovať celú e-mailovú funkcionalitu do aplikácie MSG od Johna Vittala, ktorá už s výnimkou príloh a formátovania textu vedela s e-mailom urobiť v podstate to isté, čo jej dnešný jednoduchší následníci.

Sám Vittal si najviac cenil svoj vynález príkazu "Odpovedať" (v origináli "Answer"), ktorý umožnil odpovedať na nejakú správu bez nutnosti naťukať e-mail adresáta a pôvodný text. Dnes nám opäť toto príde tak automatické, až vôbec nepremýšľame nad tým, že na to niekto niekedy musel prísť.

Len bokovka pre zábavu ...

Ten istý rok sa vďaka e-mailu zrodilo ďalšie úplne nové využitie ARPANETu, pretože vznikla prvá e-mailová diskusná skupina MsgGroup, ktorá si dala za úlohu zbierať zaujímavé podnety na ďalšie a ďalšie vylepšovania e-mailových služieb a protokolov. Išlo o prvý príklad sociálnej siete, ktorá by bez e-mailu nebola možná.

Dá sa teda povedať, že vďaka Tomlinsonovmu nápadu a jeho vlastnej iniciatíve, ktorú na odporúčania kolegov pred svojím vedúcim skrýval (lebo mal pracovať na niečom oveľa potrebnejším), dnes môžeme jednoducho komunikovať s pomocou počítačov. Vďaka tomu, že Tomlinson miesto plnenia predpísaného plánu robil to, čo ho bavilo.

Ray Tomlinson už nie je medzi nami, zomrel 5. marca 2016 na infarkt myokardu, ale jeho e-mail s nami určite bude ešte veľmi dlho. Hoci to bol v podstate jediný jeho zásadný prínos do mikropočítačovej revolúcie, išlo o dielo prelomové.

Zdroj : zive.cz